V decembri 2014 mi bolo mojou skvelou kamarátkou Lindou umožnené navštíviť jedno z najkrajších miest na zemi, teda aspoň pre mňa. Miesto, kde sa Botticelliho boh prstom dotýka človeka, miesto kde bol nakreslený Vitruviánsky muž a kde sa môžeš pozrieť na zadok Michelangelovho Dávida. Florencia, wow! Ako správny gamer srdcom som všetky miesta poznal z Assassins creed a prakticky som tam bol prvý krát v živote a presne som vedel kde čo je. Darmo písať chválospevy mesta, ktorému nestačí ani keby chválospevy o ňom mali vlastné chválospevy, tak prejdem na nejaké osobné skúsenosti. Šiel som busom a vždy keď ním idem dlhšiu trasu, hovorím si, že to bude naposledy. Tentokrát prisahám, že bolo. Cesta tam bola úplne v pohodke, poloprázdny bus, prečítal som knihu, mal som dve miesta pre seba. Po vystúpení na stanici, som sa trochu cítil ako vo Fantozziho filme, ale po opustení stanice som sa už začal cítiť ako Ezio v prvej misii. Prvovečerný trip začal tak, že som zabudol vystúpiť a skončil som v totátlnej ri.. diere a s iba taliansky hovoriacim autobusárom som sa o jedenástej v noci dohadoval ako do centra. Trafil som, dal som pár piviek, sem tam som si zavrel ústa na silu, keď som už ohromený čumel až moc. Veľký a asi najsilnejší zážitok bol, keď rieka Arno na ktorej Florencia leží mala nejaký menší prúd a vznikol v jej strede ostrovček, zliezol som múr a o jednej ráno som stál v strede rieky aj s Lindou, kde bolo počuť len hučať vodu a mesto úplne stíchlo. Prešiel som všetky veže, múzeá, kopce, paláce, puby a na požičanom bicykli som s gopro kamerou na hlave lapal pohľady ľudí. V jeden deň som si dal aj s gitarkou celodenný trip do Pise, kde som šiel bez akejkoľvek mapy, či gps, vlakom a len tak som sa túlal s gitarou. Šikmá veža je inak vznútra úplne prádzna a najviac šikmá je len prvých pár článkov, potom je to už rovnejšie. Gitaru som si pri kúpe lístka na vežu, musel odložiť do úschovne lebo sa tam nemože nosiť veľká batožina a lístok je na presný čas, keď ho prepásneš, tak si skončil. Samozrejme som si objednával hotdog minútu pred tým ako mali púšťať dnu moju výpravu a bol som od veže presne 3 minúty behu. Stihol som. Guard na veži veľmi nedôverčivo pozeral na gopro kameru. V živote som nezjedol viac kroasantov, ako na tomto výlete. S Lindou a Stephenom sme si dali hrušku, čo som priniesol a ako správny hosť, som ráno tykoval ako jediný. Stephen sa mi smial. Celú florenciu som prakticky pobehal sám, busom, pešo a bicyklom, čiže som sa už aj orientoval vo frázach, čo mal autobus nahovorené. Kým som čakal na bus na stanicu prišiel za mnou starý čúdak a z nejakých príčin som sa s ním začal rozprávať, on nevedel po anglicky nič, ale došli sme k tomu, že pozná Havla a Česko-Slovensko. Cestou späť vedľa mňa sedela slečna, ktorá sa stále chcela rozprávať, lebo ževraj nemože v autobusoch spávať, tak to bolo ešte fajn, ale keď som sa v noci zobudil na to ako na mňa pozerá, tak som sa už trochu začal báť. Pár hodín po vystúpení z autobusu na Slovensku som mal úspešný pracovný pohovor do jedného startupu, ktorý zmenil môj nasledujúci životný dej.
Táto krváva obloha sa nám raz objavila za chrbtom, keď sme sa vracali z parku
